Neľahké úvahy o ľahkej téme

Autor: Ján Popovič | 13.2.2011 o 11:01 | Karma článku: 2,43 | Prečítané:  474x

Keď som nedávno hľadal tému pre môj dnešný príspevok, narazil som na staršiu, ničmenej veľmi zaujímavú a poučnú štúdiu dr. Davida Gratzera z Toronta, v ktorej analyzoval kanadský systém zdravotnej starostlivosti. Dovoľte, aby som vám z nej odcitoval niekoľko vybraných viet.

Pacienti čakajú na chodbách, jeden vedľa druhého. K dispozícii je tak málo sedadiel, že niektorí pacienti musia stáť. Systém je tak preťažený, že sa odkladajú i naliehavé operácie. 63% rontgenových prístrojov je beznádejne zastaralých, tretina z nich je staršia ako 20 rokov. Jedna nemocnica chcela predať sonografický prístroj miestnemu veterinárovi, ktorý ale ponuku odmietol s poukazom, že má prístroj lepší a modernejší. I keď sa výdavky na zdravotníctvo zvýšili za posledné 3 roky o 22%, 8 z 10 opýtaných občanov si myslí, že systém je v kríze a 67% špecialistov sa domnieva, že kvalita zdravotnej starostlivosti sa i napriek navýšeniu zdrojov za uvedené obdobie skôr zhoršila“.

I keď ide o štúdiu, vypracovanú pre Kanadu a o Kanade, jej závery viac ako jasne naznačujú, že problém zdravotníctva nie je otázkou špeciálne slovenskou, že ide o celosvetový problém, ktorého platnosť sa neobmedzuje na strednú a východnú Európu a že vyriešiť ho nie je vôbec jednoduché. Odkiaľ ale začať?

Dr. Gratzer vyslovuje hypotézu, že existujú 2 školy reformátorov. Zástupcovia jednej sa domnievajú, že zlepšenie môže priniesť efektívnejší manažment, riadenie, zatiaľ čo tí druhí sa nazdávajú, že všetko vyrieši viac peňazí. Obidve tieto skupiny vychádzajú pritom z predpokladu, že zdravotníctvo vyrieši viac angažovanosti štátu.

Autor si však spolu so mnou myslí, že „reformy“ tohto druhu nevyriešia nič. Je potrebné urobiť oveľa viac. A síce odstrániť zo systému chybu, založenú na absencii reálnych cien a ich reálneho vplyvu na všetkých jeho účastníkov. Pokiaľ zdravotníctvo funguje bez reálnych cien a bez toho, aby tieto ceny zasahovali všetkých zúčastnených, vrátane pacienta, bude dopyt (a ponuka) po zdravotnej starostlivosti nekonečný. Nedopočítame sa nikdy. Neustále budeme čeliť rastúcim požiadavkám jednotlivých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti po nových a nových peniazoch (mimo zdravotné poistenie) a donekonečna im budeme musieť vysvetľovať, že peniaze navyše nemáme, pretože ich mať nemôžeme.

V Kanade to riešia rôznymi štátnymi príspevkami a dotáciami. Výsledkom sú podľa zmienenej analýzy preplnené čakárne, nekonečné čakacie listiny na elektívne operácie a celkový pokles kvality zdravotnej starostlivosti.

Veľmi by som si želal, aby sme prikročili k skutočnej reforme zdravotníctva. Aby sme opustili anonymný systém zdravotného poistenia a postupne prešli na model zdravotného sporenia-individuálnych osobných účtov (Medical Savings Accounts), v ktorom by bolo jasné, čo presne si má ten či onen poistenec z účtu platiť, aká je súvislosť tohto účtu so zdravotným sporením, ako sa má tento účet úročiť atď. Čím skôr sa k takémuto kroku odhodláme, tým lepšie. Pre poskytovateľov, zdravotné poisťovne, štát i pacientov. Pre tých predovšetkým. Práve o ich peniaze totiž ide a je preto v ich záujme vedieť, kto z nich platí viac, kto menej a prečo je tomu tak.

Zaujímavé, nie? Obzvlášť ak uvážime, že ide o roky budovaný kanadský systém zdravotnej starostlivosti, v ktorom by sa uvedené problémy vyskytovať nemali. Ale vyskytujú sa.

Prečo? Prečo systém, v ktorom neexistuje povinné zdravotné poistenie a v ktorom väčšina prostriedkov prichádza tak, ako v USA, zo zamestnaneckých poisťovní resp. zo štátneho rozpočtu (pre isté skupiny obyvateľstva) trpí rovnakým nedostatkom peňazí ako náš model, v ktorom zdravotné poistenie povinné je a štát platí resp. mal by platiť za oveľa širšie spektrum „jeho“ poistencov?

Autor zmieňovanej štúdie vyslovuje presvedčenie, že odpoveď sa skrýva v chybnom nastavení financovania oboch modelov. V anonymných, neadresných typoch, v ktorých neexistuje spätná väzba, kde každý jednotlivý pacient v okamihu čerpania zdravotnej starostlivosti nevie, koľko stojí jeho zdravotná starostlivosť (a nadužíva ju) a kde v prípade, ak sa rozhodne zdravotnú starostlivosť nečerpať, poistnú platbu v žiadnom prípade neušetrí. Teda nie zlý manažment, nie málo peňazí, ležzásadná systémová chyba vo financovaní zdravotnej starostlivosti, ktoré „funguje“ bez znalosti skutočnej ceny zdravotníckych výkonov a bez toho, aby táto cena zasahovala všetkých jej účastníkov. Pacienti konzumujú viac zdravotnej starostlivosti ako by konzumovali v prípade, keby sa museli na jej platbe priamo podieľať (nemá to nič spoločné s indikovanou liečbou!), lekári ponúkajú viac zdravotnej starostlivosti, ako by ponúkali v prípade, keby na sebe cítili jej finančné dôsledky a nemocnice (a ich riaditelia) bojujú o svoje rozpočty z cudzích peňazí.

A riešenie je pritom tak jednoduché. Stačí zmeniť zdravotné poistenie na zdravotné sporenie. Zaviesť osobné zdravotné účty (Medical Savings Accounts) a z nich potom financovať liečbu každého jednotlivého pacienta. V prípade, že by z toho či onoho dôvodu zdravotnú starostlivosť nečerpal, mohol by svoje prostriedky ušetriť (prípadne inak použiť).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?