Tak ako to teda je? Majú či nemajú lekári oprávnenie žiadať vyššie platy? Podľa autora zmieneného príspevku je investícia do vzdelania vkladom bez garancie, s čím možno len súhlasiť. Ak sa absolvent strednej školy povedzme rozhodne študovať medicínu, mal by tak činiť s vedomím, že prostriedky, ktoré jeho štúdium spotrebuje, sa nemusia vrátiť. Inštitucionalizovať potom svoju nespokojnosť so zhodnotením týchto prostriedkov, prípadne ju prenášať na zbytok spoločnosti asi v poriadku nebude. Pokiaľ som nespokojný so svojím finančným ohodnotením, mám predsa možnosť pokúsiť sa svoj honorár zmeniť. Individuálnym vyjednávaním so zamestnávateľom, zmenou pracoviska alebo prostredia vôbec. Žiadať však garancie pre lepšie mzdové ohodnotenie a k tomu pre celý lekársky stav bez ohľadu na individuálne výkony jeho jednotlivých členov, je z pohľadu ostatných profesií najskôr nefér.
Aby však nevzniklo nedorozumenie, z toho, čo som uviedol vôbec nevyplýva, že ohodnotenie lekárov je u nás ideálne. Znamená to len, že ich ohodnotenie zodpovedá výkonnosti ekonomiky a atraktivite lekárskej profesie v nej. Vo vývoji miezd a platov sa totiž viac či menej uplatňujú dôsledky situácie na trhu práce. Ak napríklad dominuje dopyt po právnikoch či bankových úradníkoch, budú ich platy rásť rýchlejšie ako lekárom, po ktorých (dočasne) takýto zvýšený dopyt neexistuje. Tak to jednoducho je.
A potom, nikto predsa nemôže očakávať, že platový prielom v jednej profesii by zostal osamotený, že by zostal izolovaný a že by okamžite nenasledovali lavínovite sa šíriace požiadavky ostatných profesií s jediným dôsledkom-rastom inflácie.
Jedinou šancou pre zlepšenie finančného ohodnotenia (nielen) lekárov je teda dlhotrvajúci ekonomický rast a s ním spojené zväčšovanie koláča na rozkrajovanie. Jeho najväčším nepriateľom sú naopak nenáležité mzdové požiadavky a s nimi spojená inflácia, pretože tá nič neprodukuje a uvedené požiadavky len stupňuje. Nezahrávajme si s tým.