I keď zmienený súdny spor pojednával o fiktívnej gravidite (ako dôsledku znásilnenia), nariadenie súdu bolo záväzné pre všetky prípady tehotenstva bez ohľadu na podmienky počatia. Platilo plošne a nepripúšťalo žiadne výnimky (mimo pár presne vymedzených kontraindikácií).
Otázka znie: bol súd naozaj dostatočne nezávislý na to, aby mohol objektívne a nezaujato vysloviť tak zásadný verdikt? Alebo inak, ako je to s „posvätnosťou“ práva a podmienkami jeho vytvárania?
Neviem, čo teraz ctený čitateľ očakáva, ale najskôr ho trošku prekvapím, a možno i sklamem. Právo nie to isté, čo jeho tvorba (legislatíva) a bolo by iste veľkou chybou predpokladať akúsi absolútnu neutralitu práva ako takého. Nepadá totiž z neba. Netvoria ho anjeli, ale skutoční, a preto nedokonalí ľudia. Podoba jednotlivých právnych noriem, vrátane zákona o interrupcii, vždy odráža aktuálne názorové rozloženie síl v spoločnosti-a v neposlednom rade-i motivácie zákonodarcov, ktorí sú tak, ako ktokoľvek z nás, ľudia z mäsa a kostí. Pokiaľ zákonodarny zbor pozitivisticky rozhodne, že zákon má žene priznať právo samostatne sa rozhodnúť o prerušení vlastnej gravidity, tak je to rozhodnutie väčšiny, ktoré nemá nič spoločné s „právnym optimom“ či abstraktnou dokonalosťou legislatívnej koncepcie systému. Je to vyjadrenie dominantných názorov spoločnosti, ktorá si takúto právnu normu želá. Nič viac, nič menej. Nehovorí nič o tom, v ktorom okamihu vzniká život, kedy sa biologický akt plodenia premieňa na ľudské stvorenie-alebo z pohľadu veriacich, kedy do tela vstupuje duša. Nie. Vývoj práva a jeho jednotlivých noriem je jednoducho dôsledkom, alebo ak chcete reflexiou spoločenskej reality a nie opačne. Že má takto vznikajúci právny systém svoje spätné dôsledky, je vec úplne iná.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu USA tak, ako rozhodnutie každého iného súdu teda je a vždy bude vyjadrením väčšinového názoru, ktorý nemá nič spoločné s absolútnou pravdou. Slušná spoločnosť totiž nie je dôsledkom slušného práva, ale slušné právo je dôsledkom slušnej spoločnosti. Laicky zvodná predstava, že je možné najskôr vytvoriť „slušné“ zákony a potom na nich postaviť slušnú spoločnosť je ilúziou, a to ilúziou veľmi nebezpečnou. Pokúsme sa na to nezabúdať.